FenixOravaman som si plánoval dať iba raz. Stačil jeden pretek, aby som ten plán prehodnotil. Ale poporiadku...
Príprava prebehla bez jediného zaváhania — žiadne výpadky, žiadne zranenia. Do Zuberca som prišiel už v stredu a Brestová, ktorá sa nad obcou týči do výšky takmer 1 900 metrov, mi odvtedy nezišla z očí. Práve na jej vrchol mala v sobotu viesť bežecká časť pretekov. Štvrtkový social run s organizátormi a piatková registrácia už boli len príjemnou formalitou; v piatok dorazil aj kolega Rony, s ktorým sa celý tento nápad kedysi zrodil pri káve v práci.
Sobota sa začala pred svitaním — o piatej odchádzal autobus zo Zuberca na štart pri Liptovskej Mare. Organizačne všetko klapalo a atmosféru pred štartom spestrila hokejová legenda Zdeno Chára, ktorý sa pri nás zastavil s prosbou o zapnutie neoprénu. Rony sa postavil na špičky a zvládol to bravúrne.
Plávalo sa s hromadným štartom, ktorý mi nikdy neprirástol k srdcu — v posledných rokoch som štartoval takmer výlučne vo vlnách. Voda však napokon ukázala zmierlivú tvár: z Liptovskej Mary som vybiehal spokojný s výkonom aj časom. Prvé depo som absolvoval pokojne, bez stresu, a vyrazil na 86 kilometrov dlhú cyklistickú časť.
Tá sa začala hneď zostra stúpaním na Huty, kde som opäť stretol Cháru — tentoraz ma predbiehal. Keďže som hore liezol slimačím tempom, neodpustil som si fotografiu — a potom opäť zvoľnil, tentoraz „vyčerpaný fotením". V Oraviciach ma v polovici trate chytil dážď, no pri druhom aj treťom výjazde na Huty už bolo sucho. Dva kilometre pred depom mi však do stehna sadol kŕč a musel som výrazne zvoľniť — asi som pri vidine konca cyklistiky priveľmi dupol do pedálov.
Stúpanie na Brestovú má dve tváre. Prvé dva kilometre by sa dali bežať, no keď som videl ostatných kráčať, pridal som sa — a pri krátkych debatách o Oravamane, triatlone a živote som nabral sily na to podstatné: päť kilometrov strmého stúpania na vrchol. To mi šlo prekvapivo dobre. Sily, ktoré som si zrejme ušetril na bicykli, sa zúročili a cestou hore som predbehol niekoľkých súperov. Na vrchole čakalo milé prekvapenie — občerstvovačka horskej služby s vodou, kolou a dobrotami, ktoré chalani vyniesli takmer do 1 900 metrov. Vrcholová fotografia bola nutnosťou, aj keď si kvôli nej museli sťahovať zimné rukavice. Zostával už len zbeh do cieľa v Zuberci.
Ambícia znela: dobehnúť pred štvrtou popoludní. Vyšlo to o dvadsať sekúnd — čas 8:59:41 znamenal 28. miesto v kategórii M50. Z Oravy tak odchádzam spokojný na oboch frontoch: s vlastným výkonom aj s pretekom samotným — skvelá organizácia, náročná, no nádherná trať a atmosféra, na akú sa nezabúda. A práve preto, hoci mal byť tento štart jednorazovou záležitosťou, už teraz rozmýšľam, ako Oravaman zaradiť do budúcoročného kalendára.
